Dovidenia, pani prezidentka: Zuzana Čaputová znovu kandidovať nebude

Ak ešte slovenská prezidentka Zuzana Čaputová minulý týždeň zvažovala opätovnú kandidatúru, piatková vlna komentárov ju od toho musela definitívne odradiť.

Emočné vydieranie (to vám nestojíme za to?), obviňovanie (Fico tým vyhrá), zosmiešňovanie (skúsili ste, nevadí), odpratávanie (môže ísť do Bruselu) a last-minute podpásovky (ako sa opovažuje to takto oznamovať) prichádzali od jej vlastných podporovateľov. 

Svojím nekandidovaním však dokázala, že jej miska váh je nastavená inak. Že funkcia samotná nepreváži všetko.

Prezidentka posledné mesiace dávala najavo, že ju útoky zomieľajú. Zdrsnená spoločnosť jej dokázala odpovedať iba podráždeným: Čo si čakala? Kto sa bojí, nech nejde do lesa.

Potom všetkých prekvapilo, že sa rozhodla neísť.

Ako staré reproduktory

Zuzana Čaputová by svoj mandát obhájila. Zdá sa teda nepredstaviteľné, že sa rozhodla niečo, čo by mnohí považovali za monumentálny úspech, zadarmo neprevziať.

Ak sa však prizrieme bližšie na realitu prezidentského života, rovnica už taká jednoznačná nie je. Mnoho, zväčša mužov, politika láka ako magnet. Robert Fico avizoval, že odíde už v roku 2002, a napriek tomu je stále tu. Snaží sa byť hocičím, čo môže, či už prezidentom, predsedom ústavného súdu, alebo premiérom. Pri najhoršom zostane aj v parlamente a nevadí mu sa pritom spriahnuť aj s diablom (v tomto prípade fašistami). 

Čtěte také: Suchá radosť z Čaputovej úradníckej vlády

Mikuláš Dzurinda, niekdajší premiér, si tiež už mohol užívať politický dôchodok a rešpekt. Aj on je však späť, odchádza zo strán skôr než do nich vstúpi a v snahe získať aspoň tri percentá šliape po vlastnom odkaze.

Pri menších menách sa výrokom o odchode z politiky nedá veriť vôbec. Začnú vrnieť skôr ako pri nich zazvoní telefón, ako staré počítačové reproduktory. Pre blízkosť moci a trochu pozornosti sú ochotní otočiť názory, porušiť sľuby a podstúpiť akúkoľvek potupu. 

Bolo by naivné myslieť si, že Zuzana Čaputová žiadne ego nemá. Bez náznaku ctižiadostivosti sa do politiky nechodí. Svojím nekandidovaním však dokázala, že jej miska váh je nastavená inak. Že funkcia samotná nepreváži všetko. 

Ficova temná rozprávka

Zuzana Čaputová chcela byť prezidentkou, ktorá spája rozdelený národ. Prichádzala v momente, keď bol Robert Fico ešte politický vyvrheľ. Slováci mali ešte v čerstvej pamäti, ako stáli bok po boku na uliciach a žiadali koniec režimu korupcie, ktorý zavraždil novinára. 

Rozdelenie na liberálov a konzervatívcov vtedy nebolo tak palčivé. Zuzane Čaputovej sa podarilo získať hlasy aj konzervatívcov, napriek tomu, že sa nebála otvorene podporiť aj dúhové komunity. Hovorila, že je žena konzervatívnych hodnôt a liberálnych názorov. A na chvíľu sa zdalo, že našla recept, tón hlasu a výber slov, ktorý spájať dokáže. 

Nevydržalo to dlho. Apetít po slušnosti vystriedala únava z vojny (ľudí, ktorí v nej nepohli prstom) a z prehodnocovania vlastných predsudkov, ktorej sa Fico umne chytil. Ponúkol rozprávku, v ktorej nečinnosť prinesie mier, pomoc iným je nebezpečná a nízke pudy sú tie správne. 

Úloha, do ktorej obsadil prezidentku Čaputovú, je podobne fantazmagorická. Je zahraničnou agentkou, platenou zlým čarodejníkom Georgom Sorosom (teraz už jeho synom), aby krajinu začarovala a nechala napospas americkej ambasáde. V mysli ľudí, ktorí trávia veľa času na Facebooku a dostávajú reťazové emaily, sa jej vyrovná iba démonický Bill Gates s čipmi vo vakcínach. 

Môže nám to prísť smiešne. Ale ľudia, ktorým Zuzana Čaputová v politike niečo chcela dať, ju prestali vidieť ako človeka.

Málo žien vo vláde

Čaputovej vlastný tábor nemal záujem túto nenávisť vyvažovať. Liberáli sa radšej spochybňujú než fanatizujú. Od odporcov sa chcú odlišovať tým, že kritizuje aj vlastných. 

Zuzana Čaputová nám nič nedlží. Ale jej odchodom veľa strácame. 

Prezidentka všetkých sklamala, keď štátne vyznamenanie udelila mužom s ľudáckou minulosťou. Po páde vlády súhlasila s voľbami až o deväť mesiacov. Ja sama som ju kritizovala za to, že dala do úradníckej vlády málo žien. 

Strana Progresívne Slovensko, z ktorej prezidentka vzišla, urobila pokus o zorganizovanie podporného zhromaždenia. Malo za účel presvedčiť váhajúcu prezidentku a dať jej pocítiť silu tichej väčšiny, ktorá ju podporuje. Nápad sa stretol s tak vlažnou odozvou, že sa organizátori vyhovorili na škaredé počasie a nikdy sa ho nepokúsili zopakovať. 

Čtěte také: Slovensko nie je krajinou tmavomodrých oblekov. Zatiaľ

Ešte predtým, ako svoje rozhodnutie oznámila oficiálne, sa spustila kritika tých, ktorí si dovolili ľutovať. Prežijeme aj bez nej. Nájdu sa ďalší. Nič to o nás nevypovedá. 

Nehovorím, že sme prezidentku nemali kritizovať. Je otázne, či by jej bola nekritická podpora a parasociálne obdivovanie príjemné. To je skôr doménou politikov, ktorí jej dnešné rozhodnutie nazývajú zbabelým. A možno ani neexistujú slová podpory, ktoré by vyvážili pravidelné výpovede na polícii ohľadom vyhrážok smrťou. 

Tmavomodrá náhrada

Slovensko sa teda zobúdza do posledného roka so Zuzanou Čaputovou. Je celkom možné, že voľby nakoniec aj tak vyhrá niekto z podobnej časti politického spektra. Bude to muž v tmavomodrom obleku, ktorý bude vedieť z novej pozície čerpať viac osobného zadosťučinenia. Útoky na neho budú menej nechutné, jeho prejav nudnejší a politicky bezpečnejší.

Nebude to rovnocenná náhrada. Zuzana Čaputová vedela komunikovať hodnotové témy s autentickosťou a presvedčením, ktoré dnes nemá v nikom inom obdobu. Amnestiami zachraňovala to, čo trestný poriadok roky pokašliaval.  Keď tmavomodrí politici po útoku na Tepláreň písali statusy o „spôsobe života“, ona v sebe našla nielen správne slová, ale aj skutky. 

Pre niektorých ľudí to nie je téma, ktorá sa dá len tak podradiť konsolidácii verejných financií. Pre niektorých ide o život. 

Zuzana Čaputová nám nič nedlží. Ale jej odchodom veľa strácame.