Slovensko sa v posledných rokoch stalo najhomofóbnejšou krajinou v Európskej únii. Po teroristickom útoku pred gej barom Tepláreň sa obnovili snahy o zrovnoprávnenie. Status quo sa však bráni.
Strelec spred bratislavského baru Tepláreň, ktorého obeťou sa stali dvaja LGBTI+ ľudia, čerpal svoju nenávisť najmä zo zahraničia. Z extrémistických zákutí internetu, kde sa nenávistná rétorika najhrubšieho zrna mieša s anime obrázkami a nepreniknuteľnými vrstvami interných referencii a irónie.
Fakt, že útočníkov otec je proruský nacionalista, však napovedá, že pod jeho mentálne nastavenie sa podpísalo aj domáce prostredie. Ale po homofóbnu rétoriku na Slovensku netreba zachádzať ani na kraj politického spektra.
Nádej bola, ale odišla
Dáta z prieskumu eurobarometer ukazujú, že iba 31 percent Slovákov si myslí, že by mali mať LGBTI+ ľudia rovnaké práva, ako heterosexuáli. V Česku je to 57 percent, priemer EÚ je na 76 percentách, v Švédsku si to myslí 98 percent ľudí.
V slovenskej politike je ťažké nájsť politika, ktorý sa k LGTBI+ ľuďom nevyjadroval spôsobom, ktorý by ho vylúčil z politického života na Západe.
Nemuselo to tak ale byť. Iný prieskum, ktorý sa ľudí pýtal, či by mali problém s LGBTI+ susedom, ukazuje, že trend homofóbie medzi rokmi 1992 až 2008 klesal. Do roku 2017 sa však zvrátil a gejský pár by už v susedstve prekážal takmer 60 percentám ľudí.
Politický diskurz sa „kultúrno-etickými otázkami“ začal prepĺňať zhruba od roku 2014. Práve vtedy bola do slovenskej ústavy zakotvená veta, že „manželstvo je jedinečným zväzkom medzi mužom a ženou“.
Zlomovým bodom bolo aj referendum o rodine z roku 2015 s výzvou na uzákonenie, že manželstvo je zväzkom muža a ženy, že osoby rovnakého pohlavia si nemôžu adoptovať deti a školy nemôžu „vyžadovať“ prítomnosť detí na sexuálnej výchove. Ústavný súd zamietol otázku, v ktorej malo referendum bojovať aj proti akémukoľvek právnemu uznaniu, napríklad registrovanému partnerstvu.
Referendum nakoniec nezískalo potrebnú účasť, predchádzala mu však ostrá kampaň. Tá obsahovala napríklad spot, v ktorých sa dvaja muži sugestívne dotýkajú mladého chlapca.
Kampaň nezískala potrebnú polovicu všetkých oprávnených voličov, mala však solídnu podporu politikov. Prezident Andrej Kiska napríklad povedal, že na prvé dve z otázok bude hlasovať kladne a k účasti vyzývala aj väčšina parlamentných strán.
Ochrana „tradičných“ slovenských hodnôt sa znovu objavila o päť rokov neskôr pri snahách o ratifikáciu takzvaného Istanbulského dohovoru. Ten mal zlepšiť ochranu žien pred násilím, obsahoval však modernú definíciu „rodovo podmieneného násilia“ a vznikla obava, že dohovor ohrozí novú ústavnú definíciu manželstva. Epizóda vyústila v právne nezmyselné odstúpenie od dohovoru a zľudovenie slova „džender“, ktoré sa stalo symbolickým strašiakom.
Snahy o zlepšenie životov LGBTI+ ľudí boli v tomto kontexte prakticky zbytočné. Registrované partnerstvá mala strana Sloboda a Solidarita vo volebnom programe už v roku 2012, ich návrh však nakoniec podporilo iba 14 poslancov.
Obávaná „dúhová agenda“ teda za desať rokov LGBTI+ ľuďom nepriniesla žiadne právne uznanie, boj proti nej však pokračoval aj v roku 2022. Poslanec OĽaNO György Gyimesi sa napríklad rozhodol navrhnúť zákaz vyvesovania dúhových vlajok na štátne a verejné budovy.
Pokroku sa takmer dočkali transrodoví ľudia, keď ministerstvo zdravotníctva vydalo usmernenia, ktoré im mali zabezpečiť predvídateľnú a prehľadnú cestu k rodovej tranzícii. Po kritike z konzervatívnych kruhov však boli usmernenia stiahnuté. Napriek sľubom o ich obnovenie po ďalších „diskusiách“ sa tak doteraz nestalo.
Nie výnimka, ale pravidlo
V slovenskej politike je ťažké nájsť politika, ktorý sa k LGTBI+ ľuďom nevyjadroval spôsobom, ktorý by ho automaticky vylúčil z politického života na Západe.
Marián Kotleba, líder krajne pravicovej strany ĽSNS, ktorý o mandát už prišiel pre podporu fašizmu, na bilbordoch pripomínal, že „rodina je muž a žena“ a písal „STOP LGBT“. Burcoval za cenzúru v médiách, aby neboli „deti oblbované zvrátenosťami“.
Ostrá homofóbia nie je v slovenskej politike výnimkou, ale pravidlom.
Ultrakonzervatívni politici v parlamente, ktorí sa pravidelne snažia obmedziť aj reprodukčné práva žien, roky vyhlasovali, že vzťahy LGBTI+ ľudí sú „hanbou“, homosexualita je „duševná choroba“ a LGBTI+ ľudí označovali za „nepriateľov, ktorí ohrozujú samotnú podstatu toho, čo znamená byť človekom“.
Pri tejto téme je však ťažké odlíšiť ich výroky od vyjadrení mainstreamových politikov. Bývalý premiér Robert Fico, dnes už obvinený zo zosnovania zločineckej skupiny, sa referenda sa v roku 2015 síce zúčastnil, nepovedal však ako bude hlasoval. Sľuboval aj nejakú formu právnej pomoci LGBTI+ ľuďom, ktorá sa nijako nematerializovala.
V roku 2021, po prechode do opozície, sa jeho slovník vyostril, keď už hovoril o „homosexuálnej agende“. A od burcovania voči gejom a lesbám prešiel aj k otvorenej transfóbii. Povedal, že si neželá, „aby tu chodili ľudia, ktorí budú tvrdiť, že sú ženy, a budú mať medzi nohami 20 cm pinďúra“.
Podobná je situácia aj pri lídroch dnešnej vlády. Predseda strany Sme rodina Boris Kollár napríklad označil rodičovstvo dvoch mužov za „zvrátené“ a neváhal pri tom použiť homofóbny výraz „teploši“. Minister obrany Jaroslav Naď z OĽaNO povedal, že je za registrované partnerstvá, ale „nie pre homosexuálov“.
Čtěte také: Raději Rusy než Američany aneb Jak vojenská smlouva rozdělila Slovensko
Líder strany OĽaNO Igor Matovič sa tiež neštíti používať výraz „buzerant“ a o transrodových ľuďoch hovoriť ako o „prerobených“. Homofóbiu s bojom proti novinárom spojil vo výroku, že je nepriateľom médií, pretože nie je „LGBTI orientovaný“.
Aj Richard Sulík, líder doteraz naliberálnejšej strane v slovenskej vláde, povedal, že deti majú právo na to, aby vyrastali v „štandardnej rodine“ a je proti manželstvám homosexuálnych párov.
Tento výpočet nie je ani zďaleka vyčerpávajúci. Ostrá homofóbia nie je v slovenskej politike výnimkou, ale pravidlom.
Boj proti liberálnej nadvláde, ale nie násilím
To je atmosféra, v ktorej sa udial teroristický útok v gej bare Tepláreň a z ktorej sa naň formujú reakcie.
Na jednej strane sú protestné a smútočné pochody, ktorých sa zúčastnilo zhruba 15 tisíc ľudí. Teda nie výrazne viac, než chodí napríklad na bratislavský dúhový pochod.
Reakcia sa odohrávala na troch úrovniach. Tou prvou bolo samotné vyšetrovanie útoku, ktoré špecializovaná prokuratúra už prekvalifikovala na teroristický. Strelec síce spáchal samovraždu, vyšetrovanie je však dôležité aj z dôvodu, že po streľbe sa vrátil domov, kde si vymenil zbrane, a kde rodičia, ktorí nezavolali políciu, môžu tiež čeliť následkom.
Iba niekoľko dní po streľbe boli v slovenskej pobočke reštaurácie Kolkovňa napadnutí dvaja muži len preto, lebo si dali letmú pusu.
Druhou úrovňou bola tá rétorická. Na jednej strane je prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá sa po útoku stretla s majiteľom Teplárne Romanom Samotným a po vzájomnom objatí sa mu a všetkým LGBTI+ ľuďom ospravedlnila. Za to, že sa musia na Slovensku stále báť.
V tomto duchu sa nieslo aj uznesenie Európskeho parlamentu, ktoré inicioval jeho podpredseda a šéf strany Progresívne Slovensko Michal Šimečka. Europoslanci v ňom kritizovali politikov za ich nenávistnú rétoriku a volali po právnom uznaní párov rovnakého pohlavia a po konci diskriminácie dúhových rodín na Slovensku. Uznesenie ale podporilo iba šesť zo štrnástich slovenských europoslancov, napriek tomu, že v celom europarlamente získalo širokú podporu.
Ostatné vyhlásenia politikov boli naformulované horšie. Premiér Eduard Heger z Matovičovej strany hneď v prvej reakcii označil za cieľ nenávisti „spôsob života“ obetí. Za tento výraz, evokujúci, že LGBTI+ ľudia si svoju sexuálnu orientáciu alebo rodovú identitu môžu zvoliť, sa nakoniec ospravedlnil.
Na tlačovej konferencii síce vyzval k umiernenejšiemu jazyku v politickej debate, no na otázku či majú LGBTI+ ľudia na Slovensku rovnaké práva kontroval, že mnohé skupiny to majú na Slovensku ťažké. Ako príklad uviedol kresťanov. K rímskokatolíckej cirkvi sa na Slovensku hlási takmer 56 percent obyvateľstva.
Čtěte také: Slovenská krize: Igor Matovič varuje před katastrofickým pádem vlády, zabránit mu ale odmítá
Veľa mediálnej pozornosti bolo venovanej aj lídrovi OĽaNO Igorovi Matovičovi. Ten v reakcii na útok označil za jeho pôvodcu všeobecnú „nenávisť“ namierenú aj voči policajtom, kresťanom a „vládnym politikom“. LGBTI+ ľudí aj v tomto statuse označil ako „teplých“. Neskôr, bez zjavného dôvodu, publikoval status s nadpisom „SOM HETERO“, v ktorom naznačil, že práve toto je „ideál“.
Podstatu týchto vyjadrení v sebe zhrnul komentár Márie Benovej, kandidátky do miestnych volieb za OĽaNO, ktorá zdanlivo schválila strelcov „nesúhlas s pedofíliou, liberálnym riadením sveta“ a odsúdila iba jeho snahu o dosiahnutie týchto cieľov „násilím“.
Status quo víťazí
A tu sa dostávame do tretej úrovne reakcie na streľbu, teda k volaniam o reálne zlepšenie situácie LGBTI+ ľudí na Slovensku. To je totiž už iba jednou z posledných piatich krajín, ktoré nijakým spôsobom nemá uzákonené práva pre páry rovnakého pohlavia.
Parlament prerokoval nový návrh SaS, ktorý chcel udeliť párom rovnakého pohlavia práva pri dedení alebo nahliadaní do zdravotnej dokumentácie. Podľa LGBTI+ organizácie Iniciatíva Inakosť bol nedostatočný, bol avšak aspoň malým krokom vpred. Ani takýto minimalistický návrh, tesne po teroristickom útoku na LGBTI+ ľudí, v parlamente ale neprešiel.
Vláda tvrdí, že sa chystá pripraviť vlastný návrh, ktorý bude ešte viac okresaný. Ten podľa Inakosti môže riešiť iba dva z aspoň 36 problémov, ktorým podľa ich analýzy LGBTI+ páry na Slovensku čelia. Vláda to chce skúsiť stihnúť v prvej polovici roka.
Medzitým extrémistická časť spoločnosti už zasieva zrnká toho, čo sa pravdepodobne v najbližších mesiacoch stane konšpirátorským folklórom. Otec strelca z Teplárne, ktorý iba dva týždne pred jeho útokom dal na Facebook fotku nabitej zbrane s popisom „európska ruleta“, už stihol nahrať podcast s Mariánom Kotlebom, plný náznakov o sprisahaní a zinscenovaní útoku niekým iným, než bol jeho syn.
Reakcia väčšinovej spoločnosti sa však zastavila pri odsúdení násilia. Politici stále majú problém s uznaním reality, že v ňom žijú LGBTI+ ľudia. Nepomenúvajú prečo a tak sa môžu tváriť, že so strelcom nemajú nič spoločné. Hovoria o potrebe ďalšieho „dialógu“, kde treba počúvať „viaceré názorové spektrá“.
Tak znie stanovisko ministra spravodlivosti Viliama Karasa. Najviac ho dnes mrzí „radikalizácia“ tých, ktorí volajú po „prepracovaných technických riešeniach“ spoločenského napätia. Aj premiér sa už k obracia ku kritike europoslancov, v ktorej mu chýbal „širší kontext“.
Iba niekoľko dní po streľbe boli v slovenskej pobočke reštaurácie Kolkovňa napadnutí dvaja muži len preto, lebo si dali letmú pusu. Vedenie reštaurácie sa v danom momente, aj v neskoršom PR vyhlásení, snažilo o „neutralitu“. V praxi z podniku vyhodili obete, ale nie útočníkov.
A privolaní policajti, napriek zdieľaným dúhovým grafikám, im poskytli iba vysvetlenie, že tak to na Slovensku chodí. Hegerovým širším kontextom sa teda zdá byť, že aj keď sa čiara nakreslila pred teroristickým útokom, cieľom slovenskej spoločnosti zostáva vymazanie LGBTI+ ľudí z práva, susedstva aj verejnosti.
