Od roku 2014 zmizlo v Stredozemnom mori viac ako 56 000 migrujúcich ľudí. Pri poslednej tragédii lode potopenej neďaleko gréckeho pobrežia sa odhaduje, že nezvestných – a teda utopených – je vyše 500 ľudí. Po rokoch nezáujmu sa v dôsledku tejto udalosti pozornosť západných médii opäť obrátila na najnebezpečnejšiu migračnú trasu na svete: cestu do Európy.
Incidenty, počas ktorých prichádzajú o život desiatky ľudí na úteku takmer každý deň, sa však na tejto trase odohrávajú denne. Osudy migrujúcich ľudí postupne upadli do zabudnutia po tom, ako európske autority zrušili jedinú oficiálnu a zároveň komplexnú európsku záchrannú operáciu Mare Nostrum, ktorá v Stredozemnom mori zachránila viac ako 130 000 ľudí v rokoch 2013 a 2014.
Nasledovali prípady kriminalizácie mimovládnych záchranných lodí ako Sea Watch alebo Iuventa a počas tzv. migračnej krízy v roku 2015 sa naratívy podnecujúce k rasizmu a nenávisti voči ľuďom na úteku stali súčasťou mainstreamu, a to predovšetkým v československých končinách.
More than 300 Pakistani migrants have died in a boat accident in Greece.
Witness accounts suggest between 600 and 750 people had been on the fishing boat which capsized on Wednesday morning. pic.twitter.com/RiBOXOmVo5
— Megh Updates 🚨™ (@MeghUpdates) June 17, 2023
Téma migrácie sa opäť dostala na titulné stránky novín, keď sa stala tragédia obrovských rozmerov. Na prevrátenej lodi sa plavilo okolo 750 ľudí. z ktorých väčšina zahynula. Až vtedy si ľudia uvedomili, že neľudskosť, a dokonca odmietavý prístup európskej pobrežnej stráže, zodpovedá za smrť tisícov ľudí presúvajúcich sa za lepším životom.
Zachraňovať na vlastnej koži
V máji 2021 som aj ja nastúpila na záchrannú loď Sea-Eye 4 nemeckej záchrannej organizácie Sea-Eye a vydala som sa na mesiac dlhú záchrannú misiu v Stredozemnom mori, pravdepodobne ako jediná československá novinárka. Už niekoľko rokov predtým som pokrývala práva ľudí na úteku – monitorovala som trasy klimatických utečencov z Burkina Faso cez Maroko a do Európy na takzvanej západnej stredozemnej trase; robila som rozhovory s tehotnými ženami, ktoré nasadli na gumové člny v Turecku a vybrali sa na nebezpečnú cestu na grécke ostrovy vo východnom Stredomorí.
Nachádzať mŕtvych ľudí je na záchranných lodiach bežná prax.
Dokumentovala som aj násilie voči migrujúcim na tzv. strednej stredozemnej ceste, ktorá sa pokladá za tú najnebezpečnejšiu: preplnené člny plné zúfalých ľudí na úteku cez Líbyu, ktorí sa vydávajú na takmer nemožnú cestu cez more až do kontinentálnej Európy.
Žiadna z týchto skúseností ma nepripravila na záchranu topiacich sa utečencov v reálnom živote.
Keď som spolu so záchranárskou posádkou vyplávala do medzinárodných vôd desiatky kilometrov od pobrežia Líbye a vo vode zbadala plávať plávacie vesty a batožinu – pravdepodobne patriacu tým, ktorí neprežili – bolo mi jasné, že na vlastné oči uvidím tragédiu, akú som ešte nevidela. A tiež,že téme smrti sa nikto z nás na lodi nevyhne.
Čtěte také: „Ztroskotali, všichni zemřeli.” Organizace financovaná EU zabraňuje uprchlíkům v cestě do Evropy
Presne tak to aj bolo. V priebehu len necelých troch dní sme v pátracej zóne v líbyjských medzinárodných vodách v dramatických podmienkach zachránili 408 ľudí na úteku. Až stopäťdesiat z nich boli deti.
Rovnako ako pri gréckej tragédii, takmer každý jeden drevený čln mal podpalubie, v ktorom natlačené bez kyslíka tŕpli väčšinou ženy a deti. Celkovo sme takýchto člnov (takmer všetky boli preplnené) zachránili až šesť. V podpalubí čelia ľudia na úteku smrti udusením a ak sa čln prevrhne, šanca vyplávať z neho je malá. Preto záchranári vždy tŕpnu, keď na palubu svojej veľkej záchrannej lode vytiahnu všetkých ľudí na úteku a potom sa jeden zo záchranárov musí spusiť naspäť do utečeneckej loďky, aby skontroloval, či v podpalubí nenájde mŕtvoly. Nachádzať mŕtvych ľudí je na záchranných lodiach bežná prax.
No ani pozícia ľudí sediacich na palube neznamená žiadnu výhru. Sedieť celý deň na priamom slnku, dehydrovaný, s úpalom cez deň a hypotermiou a v premočených šatách uprostred zúriacich vĺn v noci – aj to na človeku zanecháva fyzickú aj psychickú traumu. Na lodi nie sú toalety, lodné palivoneraz vyteká i na palubu a morská voda po celý čas špliecha rovno do člna. Mnohí ľudia na úteku majú popáleniny z toxickej zmesi moču, benzínu a slanej vody.
Čtěte také: „Jít zpátky znamená smrt.“ Syrští běženci se v Turecku ocitají v pasti, ne všem jsou ale lhostejní
Ľudia, ktorých sme na mori zachránili, sa nám zdôverili s tým, že prevádzači ich v Líbyi donútili hladovať niekoľko dní predtým, ako nastúpili na loďku. Ak zhodia niekoľko kíl, na preplnenú loď sa ich pomestí viac. Zobrať si so sebou vodu či jedlo je neraz nemožné.
Väčšina migrujúcich ľudí mala na krku plastový obal na šnúrke, a v ňom zabalený telefón, prípadne dokumenty či peniaze. Bol to presne taký istý obal ako my v Európe používame pri vodných športoch, ak si so sebou chceme zobrať mobil a urobiť pár fotiek na vode. V ich prípade to predstavovalo celý ich majetok.
Traumy na člnoch
Počas mojej záchrannej misie sme z vĺn vytiahli desiatky ľudí, ktorým išlo doslova o život. Videli sme napríklad zomierajúceho osemročného chlapca, ktorý v dôsledku dehydratácie po troch dňoch na mori odpadol a bojoval o záchranu života – ak by sme ho našli len o deň neskôr, bol by mŕtvy.
Jedna zo žien, ktoré sme zachránili, Fatouma* z Pobrežia Slonoviny, sa vydala na cestu cez more aj so svojím osemmesačným chlapčekom. Trvala na tom, že chce sedieť hore na lodi, na vzduchu. No bábätko bolo natoľko premočené a vo vlnách sa nachlípalo slanej vody, že mu opuchla tvárička a nemohlo dýchať.
Ze záchranné akce, jíž se Sára zúčastnila / Zdroj: Guillaume Duez
„Aj tak som považovala aj smrť za lepšiu alternatívu než to, čo sme zažili v Líbyi,“ povedala mi Fatouma, keď sme ju zachránili. Spolu s chlapcom bola niekoľko mesiacov väznená v líbyjskom detenčnom centre keďže líbyjskú hranicu prekonala nelegálne ako mnohí iní migrujúci zo subsaharskej Afriky. „V detenčnom centre nás znásilňovali,“ hovorila mi spolu s ďalšími ženami, ktoré si prešli väzením. „Pili sme vodu zo záchodov, moje bábätko nedostalo žiadne jedlo a umieralo mi v náručí,“ plakala.
Julia, ďalšia zo žien, ktorá bola väznená v rovnakom detenčnom centre a ktorú sme z mora vytiahli v treťom mesiaci tehotenstva, nám na lodi povedala, že ju v Líbyii znásilnili toľkokrát, že netuší, kto je otcom jej nenarodeného dieťaťa.
„Keď ťa dozorcovia v detenčnom centre znásilňujú, vždy sú aspoň dvaja,“ hovorila nám. „Jeden ti drží pištoľ pri hlave. Druhý ťa znásilňuje. Niekedy je tam aj tretí, aby si to nafilmoval.“ Amnesty International aj Human Rights Watch roky upozorňujú na násilie, vraždy a sexualizované násilie v detenčných centrách, pričom líbyjská pobrežná stráž, ktorá ľudí na úteku zachytáva, je platená sčasti za európske peniaze. Julia, utečenka, ktorú sme zachránili, aj tak potratila v treťom mesiaci, pravdepodobne zo stresu súvisiaceho s násilím, ohrozením života a zlými podmienkami. Dnes žije v Európe v náročných podmienkach.
Téma utečenov pre svet nie je zaujímavá
Na utrpenie ľudí ako je Julia sa v Európe rýchlo zabúda. O znásilneniach a novodobom otroctve v Líbyii sa písalo najmä okolo roku 2017, keď ho odhalila investigatíva CNN. Za roky písania na voľnej nohe pre zahraničné médiá som sama na vlastnej koži pochopila, že médiá dnes túto tému spomínajú len zriedka – „pretože sa o nej už veľa popísalo”.
Pochopila som, že medzi nami žijú viacerí ľudia, ktorí by preferovali, aby sa títo ľudia utopili v mori alebo boli navrátení naspäť do Líbye.
Téma už nemá newshook. Ani smrť ľudí na úteku na mori už nie je nová. Muselo ich umrieť naraz vyše päťsto, aby sa o nich opäť písalo v médiách. Ich životy pre mnohých Európanov nemajú žiadnu hodnotu. No my, ktorí sme zažili záchranné misie na mori, nikdy nezabudneme na zúfalstvo, plač, choroby, traumy a zranenia, s akými sme stovky ľudí vytiahli na palubu. Z vďaky, ktorú nám tí ľudia prejavovali, sa nedalo usúdiť nič iné, len to, že na mori čakali istú smrť.
V československých končinách bola realita písania o ľuďoch na mori ešte špecifickejšia. Po tom, ako som uverejnila reportáž v slovenskom denníku, som denne na mail dostávala desiatky hejtov od ľudí.
Bolo ťažké uvidieť, že žijem v krajine, kde mi za záchranu topiacich sa, ranených, chorých a zraniteľných ľudí, niekto želá väzenie, trest a smrť. Pochopila som, že medzi nami žijú viacerí ľudia, ktorí by preferovali, aby sa títo ľudia utopili v mori alebo boli navrátení naspäť do Líbye.
Niektorí z nich si myslia, že prekonať celé Stredozemné more na nestabilnom plavidle je bezproblémové a že ľudia na útekui nepotrebujú pomoc záchranárov a pobrežných stráží, prípadne si vedia sami načasovať, kedy a kde ich nájde záchranná loď. V skutočnosti si však nikto z nás nevie predstaviť čo znamená sedieť na gumenej alebo rybárskej loďke uprostred rozbúrených vĺn.…
Tým Sea-Eye 4 / Zdroj: Guillaume Duez
