Po smrti novinára Jána Kuciaka a archeologičky Martiny Kušnírovej ľudia na námestiach ukazovali prstom na miesto, odkiaľ na Slovensku prebihal rozklad občianskej demokracie. Po piatich rokoch neustálych kríz empatia vyhorela. Dnes sú ľudia na Slovensku ochotní zvoliť hocikoho, kto im umožní zatvoriť oči.
Stáť v roku 2018 na námestí, kde sa protestovalo, bolo zvláštne. V mase tisícov ľudí človek nevedel, kto stojí po jeho boku. Vláda Roberta Fica mala kritikov z mnohých táborov – z liberálneho, konzervatívneho, ale aj z tábora fašistov. V davoch boli aj nevoličov, ktorí prišli len vyjadriť smútok zo smrti dvoch mladých ľudí.
Lenže vražda investigatívneho novinára nemôže byť apolitická. A apolitický nebol ani hnev, ktorý sa ihneď obrátil proti vtedajšej vláde. Ukázalo sa, že ľudia na Slovensku si stranu SMER už dávno spájali s korupciou a politickou zločinnosťou. So systémom „našich ľudí“, ktorí boli nadradení zákonom, a tak si mysleli, že môžu všetko.
Čtěte také: Slovenské referendum bolo rovnako nepochopiteľné ako brexit, našťastie aspoň menej úspešné
Objednávateľ vraždy si možno myslel, že aj tento čin zostane u polície a napokon aj u verejnosti nepovšimnutý. To sa však nestalo. Čin to bol natoľko ohavný, že Slovensko zatrasením prebudil z pohodlného spánku, v ktorom túto stranu volilo a tolerovalo, hoci tušilo, ako koná.
Smrť ľudia považovali pred piatimi rokmi „za čiarou“. Potom však prišla pandémia, vláda Igora Matoviča, vojna a teroristický útok A v dôsledku týchto udalostí politici SMERU z roku 2018 znovu vedú v rebríčkoch preferencií.
Fešáci, ktorí sa podelia
Postoj Slovákov k svojmu politickému vedeniu sa pred smrťou novinára niesol v duchu hesla: kradli by všetci, títo sa s nami aspoň podelia. Dokazuje to napríklad focus group organizovaná Denníkom N v roku 2016.
Fica a ľudí okolo neho považovali účastníci tejto skupiny respondentov za charizmatických a schopných mužov, schopných riadiť štát bez väčších otrasov, nevnucovať sa ľuďom každý deň do pozornosti a pravidelne ich „odmeňovať“ sociálnymi balíčkami.
Kauzy boli, ale Slováci si ich buď nespájali s najvyšším vedením, alebo si nedokázali predstaviť politikov, ktorí by svoje postavenie takto nezneužívali. V očiach verejnosti mal Fico iba jedného skutočného ideologického protivníka. Bol ním Mikuláš Dzurinda, ktorého meno sa však po rokoch tiež prepojilo s kauzou Gorila.
Reakcia občianskej spoločnosti po smrti Kuciaka a jeho snúbenice Fica veľmi prekvapila.
V tom čase už malo Slovensko za sebou jedno volebné obdobie, kedy dostala vládu do rúk Ficova opozícia. Tá svoje pôsobenie rýchlo ukončila pre tak vzdialenú a nepodstatnú vec, akou bola pôžička pre Grécko, ktorá nakoniec aj tak bola schválená. V skratke: vládnutie Fica bolo stabilné, občas potešujúce a kým sa človek nepozeral pod pokrievku, ničím neurážlivé.
Urážka menom Kuciak
Fackou pre krajinu sa stala práve vražda novinára v roku 2018. Rozkrádanie verejných peňazí, nefungujúci štátny aparát, nemožnosť dovolania sa spravodlivosti – to všetko boli problémy, ktorými sa pracujúci ľudia zvládali roky aktívne netrápiť.
Detaily tragédie však boli nestráviteľné. Zabili mladých ľudí. Krátko pred ich svadbou Zastrelili ich v malom rodinnom dome, ktorí si plánovali zrekonštruovať. Svadba bola doslova za dverami, Martinu Kušnírovú pochovali vo svadobných šatách.
Ján Kuciak bol okrem toho aj novinár. A aj keď bola liberálna demokracia pre mnohých Slovákov strašiakom, dokázali sa zhodnúť na tom, že by mala byť slobodná. Novinárov a kauzy, ktoré odkrývali, bolo možné ignorovať, ale strieľať ich, a navyše beztrestne, bolo neprijateľné. Stálo to aspoň za jednorazové nahromadenie občianskeho vzdoru.
Takáto vzbura prekvapila aj Fica. Jeho reakcia dokazovala, že situácii nerozumel. Zvolal vtedy tlačovú konferenciu a na stôl počas nej položil milión eur pre človeka, ktorý prinesie informácie o vražde. Tým však len posilnil obraz seba ako pokútneho kšeftára. Jeho záujem mu nikto neuveril a ako sa neskôr ukázalo, boli to len rekvizity požičané z obyčajnej komerčnej banky.
Politický tlak nakoniec Fica donútil odstúpiť. Demisiu podal vtedajšiemu prezidentovi Andrejovi Kiskovi do rúk s výrazom tváre, z ktorého sa dvíhal žalúdok. „Nikam neodchádzam“, povedal mu a stoličku premiéra uvoľnil svoju straníckemu kolegovi Petrovi Pellegrinimu.
Päť rokov ubíjania
V nových voľbách Slováci dali všetku svoju občiansku energiu do rúk mužovi, ktorý na ňu nebol ani trochu pripravený – Igorovi Matovičovi. Voľby mu vyhral jediný papier o veľkosti A4, na ktorý vytlačil nápis „majetok Slovenskej republiky“ a lepiacou páskou ho nalepil na bránu vily politika SMER-u na Francúzskej riviére.
Ekonomika aj kultúrne témy šli bokom a ľudia volili na základ jediného hesla: „Nie korupcii!“. Volili muža, ktorý ho kričal najhlasnejšie. Nešťastím bolo, že Matovič dostal ihneď do vienka najväčšiu politickú výzvu ostatných rokov – pandémiu. Jeho neschopnosť riadiť štát teda dostala bezprecedentne rýchly a intenzívny priestor na prejavenie sa.
Na Slovensku už prevažuje názor, že vojna na Ukrajině by mala skončiť víťazstvom Ruska.
Prejavovala sa vo forme „atómoviek“, teda nezmyselných megalomanských nápadov, ktorými sa zanovito vtieral do životov ľudí a nútil ich ľutovať svoje impulzívne rozhodnutie. Plošné testovanie, nakúp ruských vakcín, očkovacia lotéria, povinný krčah s vodou v reštauráciách, 500 eur za účasť vo voľbách. A nakoniec aj pošliapavanie mena Jána Kuciaka, ktoré používal na huckanie voči iným novinárom a novinárkam.
Nikdy nekončiace spory s koaličnými partnermi vyústili do momentálnej situácie, v ktorej vládu vedie jeho kolega Eduard Heger, ktorý sa však od neho pravdepodobne v najbližších dňoch oddelí. A vláda je vlastne už iba poverená vládnutím a v septembri – aspoň zatiaľ to tak vyzerá –, čakajú Slovensko predčasné voľby.
Vo februári 2020 Slováci zakričali „Nie korupcii!“ a o tri roky neskôr im pri nohách ležia trosky vlády, z ktorej sa im na každom kroku zapichávajú triesky do chodidiel.
Tvrdý neliberálny spánok
Vláda, ktorá sa vyskladá v roku 2023, bude musieť čeliť ďalším krízam – energetickej, inflačnej a vojne za hranicami. Z preferencii vyplýva, že Slováci už najviac zo všetkého túžia po vláde, ktorá by ich tým všetkým previedla so zatvorenými očami.
Pred piatimi rokmi zomrel novinár. Odvtedy zomreli tisíce ľudí na COVID, ďalších dvoch zastrelili pred gej barom a každý deň na Ukrajine zomierajú ďalší. To všetko by sa dalo riešiť, lenže naposledy, keď sa snažili byť empatickí, to všetko ešte zhoršilo.
Čtěte také: Slovenská krize: Igor Matovič varuje před katastrofickým pádem vlády, zabránit mu ale odmítá
Robert Fico znovu pochopil, čo od neho ľudia chcú. Volá po diplomatickom riešení a nevyzbrojovaní Ukrajiny, hoci je to iba spôsob, akým ju nechať rýchlo padnúť Putinovi do rúk. Lenže na Slovensku už prevažuje názor, že vojna by mala skončiť víťazstvom Ruska. Ďalšia focus group Denníka N ukázala, prečo je to tak. Ľudia sú unavení z umierania iných a už o tom nechcú počúvať. Pred faktom, že po porážke Ukrajiny by umieranie možno hrozilo im samotným, vedia ľahko odvrátiť zrak.
Rozprávka, ktorú dnes svojim voličom hovorí Robert Fico je o tom, že „politická kóma“, do ktorej sa chcú zase uložiť, je správna a morálna. Že sú vlastne bojovníci za mier.
Možno ešte o kúsok lepšia je taktika Petra Pellegriniho, ktorý volí politiku ticha. Ak má nejaké názory, k jeho voličom sa nedostávajú. Vnímajú ho presne tak ako v roku 2018 – ako niečo dostatočne odlišné, čo sa bude dať označiť za splnenú misiu.
Úspech Fica s Pellegrinim v predvolebných prieskumoch, v ktorých dokopy šplhajú na 40 percent, je volaním po pokoji. Po tichu, po absencii politických vyhlásení, smerovania, politikárčenia.
Fakt, že sa tým do vedenia znovu dostanú dvaja muži, proti ktorým pred piatimi rokmi stáli a kričali na námestiach, už nevadí. V tvrdom, neliberálnom spánku také veci nevidieť.
