Útok na Džanín z pohľadu palestínskych ľudí na úteku: „Žijeme od beznádeje k beznádeji“

Keď v posl​edný júnový deň vchádzam do palestínskeho utečeneckého tábora Aida v meste Betlehem, ešte pred bránou – teda hneď vedľa takzvaného segregačného múru, ktorý delí Palestínske územia od Izraela – ma zastavuje malý, 12-ročný chlapček so smutnou tvárou a dobrou angličtinou. „Kúp si, prosím, odo mňa Banksyho pohľadnicu,“ vraví mi s tvárou dieťaťa, ktorého niečo veľmi trápi. „Len za tri doláre.“ Pohľadnice zobrazujú Banksyho graffiti, ktorými stenu pri vchode do tábora pred pár rokmi tajne pomaľoval.

Chlapček sa volá Eid a pred táborom predáva každý deň. Je možné, že ho k tomu nútia rodičia, ktorým takto pomáha, hovoria mi neskôr obyvatelia tábora. Za malým Eidom sa týči takzvaná Banksyho stena, pomaľovaná Banksym a neskôr palestínskymi aktivistami.

Na malé deti so zbraňami v ruke si budem musieť zvyknúť: je ich plný Západný breh Jordánu. 

Je mi chlapčeka veľmi ľúto. Opustené, vystrašené dieťa predávajúce pohľadnice s politickými graffitmi, ktorým sám vo svojom veku sotva rozumie. Stojí pred 8-metrovým betónovým múrom, za ktorý nesmie ani na krok, a ktorý súdne konanie OSN uznalo za nelegálny.

Ľudia vo vnútri tábora sú pokojní a nemajú problém sa rozprávať so mnou ako s novinárkou. Sú tri dni pred útokom na tábor v Džaníne, ktorý nanovo zmení náladu Palenstíncov a vyženie ich opäť do ulíc. V tejto chvíli je atmosféra v Palestíne pokojná, hoci obyvatelia tábora sú dlhodobo frustrovaní. Vo vnútri je všetko pomaľované politickými graffitmi. Pomedzi úzke uličky sem-tam prechádzajú autá. Ženy na uliciach takmer nevidno, naopak deti sa tu hrajú celé dni.

Deti s puškami

V tábore, ktorý pripomína miniatúrne mestečko, stretávam muža menom Mahmod. Má 25 rokov a pracuje ako predavač v malom obchodíku v tábore. Žije doma s otcom a deťmi, všetci sa narodili priamo tam. Tábor Aida postavili už v roku 1950, takže mnohí jeho obyvatelia sú dnes ľudia na úteku tretej alebo štvrtej generácie. Tábor stojí hneď vedľa jedného z hlavných checkpointov, ktorý vedie do neďalekého Jeruzalema. Aj kvôli tejto citlivej polohe sa v minulosti stal terčom násilia a útokov zo strany izraelských autorít i takzvaných izraelských settlerov, teda Izraelčanov, ktorí na palestínskom území stavajú ubytovacie jednotky pre židovské populácie. Niektoré múry tábora sú rozstrieľané.

Čtěte také: Muselo zmiznúť 500 ľudí, aby si svet spomenul na 56 000 utopených

 „V tomto tábore nie je nádej ani ľudské práva,“ hovorí mi Mahmod. Väčšina chlapcov z tábora sa v diaľke hrá s hračkárskymi pištoľami a puškami, vrátane Mahmodových detí, ktoré sa hrajú obďaleč. Na malé deti so zbraňami v ruke si budem musieť zvyknúť: je ich plný Západný breh Jordánu. 

Obyvatelia tábora ma potom predstavia 33-ročnému Mohammadovi. Člen palestínskych ozbrojených zložiek súhlasil, že mi dá rozhovor. Aj on má na krku vytetovanú rovnakú pušku ako sú tie, s ktorými sa hrajú chlapci obďaleč. No Mohammad už nemá dovolené ísť nikam mimo Betlehemu – patril k protiizraelským bojovníkom a autority mu nedovolia opustiť mesto. Tvrdí mi, že má vo svojom tele už štyri guľky. Spolu s miestnym aktivistom, ktorý si hovorí Moodi a predáva Banksyho diela v neďalekom obchode, nahrávame rozhovor.

Obaja muži tvrdia, že útoky zo strany vojakov prebiehajú v táboroch neustále, rovnako ako aj zatýkanie ľudí a „nezmyselné vraždy“, ako ich sami nazývajú. Spomínajú pritom na vraždu 16-ročného palestínskeho mladíka izraelskými vojakmi, ktorá sa odohrala neďaleko Betlehema v apríli 2023. Mustafa Sabah bol údajne zastrelený guľkou do hrude po tom, ako s ďalšími mladíkmi hádzali na izraelských vojakov kamene. Muži sa hnevajú a spomínajú mi ďalšie a ďalšie vraždy detí a teenagerov, ktoré sa na palestínskom území v posledných rokoch udiali.

Pýtam sa Mohammada, či sa bojí ďalšieho násilia. Odpovedá, že nie. A vaša žena a deti? „Ani ony nie,“ hovorí a smeje sa pri tom. Na záver rozhovoru mi Mohammad hovorí, že jediné, čo by Palestíne pomohlo, je sloboda a samostatný štát. Bojovať sa nebojí.

Policajt žijúci obďaleč mi vysvetľuje, že hoci z tábora môžu ľudia odísť, majú v ňom tú výhodu, že tam nemusia platiť účty za vodu a elektrinu, alebo ich platia za nižšiu cenu. Nevýhodou je stiesnený priestor a zúbožené podmienky na život. Každý Palestínčan, ktorý by navyše chcel cestovať mimo Betlehemu, potrebuje na cestu špeciálnu cestovnú priepustku, vďaka ktorej môže prechádzať cez izraelsko-palestínske checkpointy. Nie je teda bežné, že by ľudia z Palestínskych území bežne cestovali inde za lepšími podmienkami. Mnohí pracujú v Izraeli za o niečo vyššie platy, zvyšok však pracuje najmä v cestovnom ruchu v Palestíne.

Miestny policajt mi povedal, že ide nielen o národný smútok, ale aj o vzburu voči palestínskym autoritám, teda akýsi národný štrajk.

Do miest ako Betlehem či Nazaret denne prichádzajú pútnici z celého sveta, najviac ich je z východnej Európy. Všetci ľudia z tábora sa sťažujú na izraelskú okupáciu a nedostatok práce v okolí. „Platy i sociálne dávky sú príliš nízke, celý tábor je malý a obohnaný obrovským múrom,“ vysvetľuje mi Mahmod. „Sme okupovaní, perzekvovaní, zabíjaní,“ hovorí. „Nemáme budúcnosť.“

Najväčší útok za 15 rokov

Tretí júlový deň sa v Palestíne odohral izraelský letecký i pozemný útok na utečenecký tábor Džanín, ktorý vyústil v najmenej 12 mŕtvych a 100 zranených. „História sa opakuje,“ napísal v ten deň na titulnej strane britský denník The Guardian. Išlo o najväčší útok dronmi a helikoptérami na Palestínske územia za posledných 15 rokov, ktorého sa zúčastnilo takmer 2000 izraelských vojakov. Iné médiá hovorili o najväčšom útoku za posledných 20 rokov.

Hneď po udalostiach v tábore Džanín som sa i ja v Betleheme stala svedkom zvláštnej situácie. Miestni obchodníci na protest a na znak národného smútku pozatvárali svoje obchody. V Betleheme bol problém počas tých dní kúpiť si čo i len vodu; dvere obchodov boli zakryté plechom alebo fóliou, v uliciach bolo cítiť „ticho pred búrkou“, po ktorom nasledovali masívne, násilné protesty.

Počas dvoch dní som sa do táborov ani nedostala – vchody do táborov boli plné nahnevaných mladých ľudí s kameňometmi v rukách. Miestny policajt, s ktorým som v tom čase robila rozhovor, mi povedal, že ide nielen o národný smútok, ale aj o vzburu voči palestínskym autoritám, teda akýsi národný štrajk.

Tábor v meste Džanín, ktoré je vzdialené asi 3,5 hodiny autom od Betlehema, postavili pred 55 rokmi a stal sa symbolom rezistenice aj palestínskych militantných skupín, ktoré tu mávajú pravidelné strety s izraelskou armádou. Podľa údajov izraelských ozbrojených síl sa v tábore odohralo aspoň 50 incidentov streľby na izraelských občanov zo strany Palestíny.

Júlový útok však prišiel neočakávane a podľa Guardianu nie je úplne jasné, prečo práve teraz, hoci dlhodobé násilie zo strany izraelských autorít voči Palestíne sa v posledných mesiacoch zhoršovalo. Len za tento rok štatistiky podľa denníka The Guardian uvádzajú aspoň 133 mŕtvych ľudí na palestínskej strane a 24 na izraelskej.

Vláda Benjamina Netanjahua tvrdí, že neútočila na civilistov, ale na militantov z teroristických skupín Hamás a Islamský džihád. OSN a medzinárodné organizácie však Izrael ostro kritizovali a zdôraznili, že útok smeroval na miesto husto osídlené civilistami. Palestínsky Červený polmesiac uviedol, že z tábora evakuoval približne 3000 ľudí, rodín s deťmi. Human Rights Watch aj Amnesty International násilie zo strany izraelských ozbrojených síl dlhodobo kritizujú, Amnesty dokonca hovorí o „systéme apartheidu“. Zdokumentovala však aj údajné vojnové zločiny u palestínskych militantných skupín.

Počas útokov zahynulo minimálne 150 Palestínčanov a Palestínčaniek, vrátane 33 detí. 

V noci po útoku palestínski militanti vystrelili z Pásma Gazy na Izrael päť rakiet, podľa Izraela však boli všetky zneškodnené. Hneď na ďalší deň, 4. júla 2023, po útoku v Tel Avive, ktorý bol spojený s teroristickou skupinou Hamás a pri ktorom bolo zranených minimálne sedem ľudí, palestínske skupiny vyhlásili, že ide o „hrdinskú odvetu.“

Po útoku

Izraelská operácia v Džaníne sa po dvoch dňoch stiahla, násilie však dodnes pokračuje. Denník The Guardian výnimočne 4. júla 2023 vydal redakčný komentár, v ktorom kritizoval izraelskú vládu rovnako ako aj Spojené štáty, ktoré podporili právo Izraela na bezpečnosť a ochranu vlastných občanov „S takým malým úsilím na zastavenie eskalácie hrozí, že sily spustené pod vládou pána Netanyahu budú ďalej horieť bez akejkoľvek kontroly,“ napísal.

Editoriál zároveň pripomenul, že minulý rok bol od roku 2005 pre obyvateľov Západného brehu Jordánu tým najsmrteľnejším – počas útokov zahynulo minimálne 150 Palestínčanov a Palestínčaniek, vrátane 33 detí. 

Keď som sledovala deti, ktoré sa hrajú s hračkárskymi pištoľami alebo predávajú pohľadnice ako malý Eid, bolo mi jasné, že ich budúcnosť je neistá a že v dospelých ľuďoch v ich okolí vrie hnev a frustrácia.

Čtěte také: „Jít zpátky znamená smrt.“ Syrští běženci se v Turecku ocitají v pasti, ne všem jsou ale lhostejní

Počas protestov som sama s ďalšími ľuďmi z cudziny bola takmer zasiahnutá kameňmi, ktoré v centre Betlehemu vo večerných hodinách hádzali protestujúci kameňometmi na jeden z hotelov. Udalosti v Palestíne skutočne pripomínali vojnovú zónu. Pri prechádzke centrom mesta vo večerných hodinách som zbadala skupiny mladých mužov so slzným plynom a kameňmi v rukách. Nebolo jasné, na koho presne útočili, zasiahli však omylom skupinu cudzincov, vedľa ktorej som kráčala i ja. Medzi turistami zavládla panika. Bolo jasné, že Palestína je rozbúrená a nedá sa v nej aktuálne voľne pohybovať.

No i napriek napätiu týchto dní som si jasne všimla, že sa so mnou Paleštínčania a Palestínčanky v tábore ochotne rozprávali a pozývali ma medzi seba – pohostinnosť v tábore bola cítiť aj napriek násiliu. Miestny policajt (želal si zostať v anonymite) v rozhovore so mnou okomentoval útoky len jednou vetou: „Všetci máme zlomené srdcia. V Palestíne žijeme od beznádeje k beznádeji.“